Tak je tomu aj v prípade migračnej krízy, ktorej hlavným znakom je najmä nekontrolovaná ilegálna migrácia do Európy, ktorá dokonale rozhádala členské štáty Európskej únie. A tak sa našiel vinník. Schengen. Od čelných predstaviteľov EÚ a taktiež od mnohých odborníkov, počúvame dookola vetu: Schengen zlyhal. Je tomu naozaj tak?
Kto je to ten Schengen?
Pozrime sa teda najskôr na to, čo to ten Schengen vlastne je. V jednom význame je to malé mestečko v Luxembursku. Je ale pravdepodobné, že toto malé mestečko nám migračnú krízu nespôsobilo. Hľadajme teda iný význam. Tým druhým významom je hovorové pomenovanie pre priestor štátov, ktoré sú signatármi takzvanej Schengenskej dohody (názov nesie práve podľa luxemburského mestečka, v ktorom bola dohoda podpísaná). To je, veľmi zjednodušene povedané, dohoda, vďaka ktorej cestujeme cez hranice medzi zmluvnými štátmi bez hraničných kontrol. Teda ide o dohodu o postupnom odstraňovaní kontrol na spoločných hraniciach štátov, a to tak, aby bol zabezpečený voľný pohyb osôb a koordinovaná spolupráca medzi štátmi v policajnej, právnej a bezpečnostnej oblasti.
Prepracovaný systém vnútornej bezpečnosti
Na tento účel boli zriadené spoločné databázy, ako je napríklad Schengenský informačný systém, ktorý slúži na vyhľadávanie osôb a vecí pre orgány štátov, ktoré sú zmluvnými stranami, a tým má dopomôcť pri nastoľovaní poriadku a verejnej bezpečnosti. Nachádzajú sa v ňom informácie o nezvestných či hľadaných osobách alebo odcudzenom majetku. Celý tento systém pomáha koordinovať prácu vnútorných bezpečnostných zložiek štátov.
Čo ale vonkajšie nebezpečenstvo?
Hoci Schengenská dohoda neopomína potrebu ochrany pred nedovoleným prisťahovalectvom, nijak výraznejšie nie je povinnosť ochraňovať vonkajšie hranice špecifikovaná. Viac sa zameriava na vnútornú bezpečnosť a spoluprácu v oblasti polície a justície ako na bezpečnosť hraníc. Je teda správne viniť Schengen za to, že jeho tvorcovia a signatári nemysleli na bezpečnosť vonkajších hraníc? Je totiž prirodzené, že ak boli zrušené kontroly na vnútorných hraniciach, štáty sa tak otvárajú a doslova sa vydávajú na zodpovednosť hraničným štátom, ktoré by mali posilniť ochranu vonkajšej hranice.
Zlyhanie hraničných štátov?
Avšak, zo zlyhania by som tak úplne nevinila len hraničné štáty. Nie je úplne fér, že štáty, ktoré majú všetky hranice vnútorné, v praxi vynakladajú na ochranu a bezpečnosť omnoho menej finančných prostriedkov, ľudských a materiálnych zdrojov, ako by mali štáty na hraniciach schengenského priestoru. Podľa môjho názoru k zlyhaniu došlo vtedy, keď v rámci Schengenskej dohody nebol vytvorený systém spoločnej ochrany vonkajšej hranice, napríklad aj vytvorením silnej inštitúcie zaisťujúcej bezpečnosť na vonkajšej hranici, ktorá by bola financovaná spoločne všetkými zmluvnými štátmi. Áno, aj v rámci EÚ dnes existuje agentúra na koordináciu ochrany vonkajších hraníc Frontex, Vzhľadom k jej výsledkom vie asi každý posúdiť jej úspešnosť. Taktiež funguje niekoľko spoločných systémov – Schengenský informačný systém, Vízový informačný systém, či počítačový systém Eurodac na zhromažďovanie odtlačkov prstov a iné, viac či menej úspešné projekty či pokusy projektov, na ktoré už daňoví poplatníci štátov EÚ „prispeli“ miliardami eur. Samotná Schengenská dohoda, či o niekoľko rokov neskôr podpísaný Schengenský dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda sa viac sústredil na vnútornú spoluprácu ako na koordinovanú spoluprácu v oblasti fyzickej ochrany vonkajšej hranice. Schengenský kódex ju necháva na štátoch a ich schopnosti spolupracovať.
Schengen robí svoju prácu, zlyhali iní
Schengen v podobe, v akej je teraz, nezaisťuje bezpečnosť svojim obyvateľom. Nezlyhal však samotný Schengen. Nemôžeme si kúpiť čiernobiely televízor a čakať farebný obraz. Na to, čo sa v súčasnosti deje, nebol Schengen pripravený. Táto dohoda nebola primárne podpísaná na to, aby chránila vonkajšiu hranicu. Azda aj preto EÚ až dodnes míňa miliardy na projekty, ktoré nefungujú, viď Frontex. Schengenský systém spolupráce zodpovedá rozvinutej a civilizovanej spoločnosti akou Európa je, avšak otcovia tohto systému nemysleli na to, že dnešná doba ponúka príliš veľa nástrah, ktorým sa zmluvné strany nedokážu brániť pretože na túto ochranu nebol v Schengenskej dohode kladený dôraz. Zlyhávajú teda iní, tí skutočne zodpovední za ochranu hranice. Na ochranu pred hromadnou ilegálnou migráciou jednoducho nemyslí. Preto je na dnešných politických elitách, aby pochopili, že EÚ dnes čelí možno svojej najťažšej výzve a podľa toho sa k ochrane vonkajších hraníc aj postavili. S odvahou a zodpovedne.
